Katka Skybová z Heroes vyspovedala našu Janku! 🙂 Dozvieš sa nielen čo to o Janke, ale aj o tom ako a prečo vzniklo Freedu, čo si myslí o aktuálnom školskom systéme, čo všetko u nás nájdeš a veľa iného.
Prečo a ako si začala hneď po štúdiu na Pedagogickej fakulte podnikať? To by sa od čerstvo vyštudovanej učiteľky neočakávalo.
Ešte ako študentka som súkromne doučovala matematiku a videla som, ako efektívny vie byť individuálny prístup a štýl učenia „príď na to sám či sama“. Keď je učiteľ v prvom rade sprievodca a pomocník, ktorý nepodsúva hotové spôsoby postupov. Naučí deti základy a ony prichádzajú na riešenia samé.
Keď som v roku 2005 končila výšku, povedala som si, že skúsim založiť firmu, kde budú študentky a študenti vysokých škôl učiť deti rovnako, ako som učila popri štúdiu ja. Len s tým rozdielom, že tieto kurzy doučovania budú prebiehať v nami vytvorených priestoroch, mimo domácnosť a školu.
Aké boli tvoje začiatky?
Naivné, ale mali sme šťastie na ľudí a dobu, v ktorej sme začínali. Podarilo sa mi hneď na začiatku na tento nápad nahovoriť moju spolužiačku z výšky Mišku Vavrinčíkovú. Vtedy sme mali takmer nulové know-how o podnikaní. Ale bolo to prajné obdobie a okolo nás bola kopa mladých ľudí, ktorí nám pomohli.
Dve kamarátky, napríklad, napísali biznis plán vzdelávacieho centra Freedu ako svoju bakalársku prácu. Na základe tejto práce sme získali úver na pol milióna korún zo Slovenskej záručnej a rozvojovej banky v rámci produktu “Začínajúca podnikateľka”. Pani, čo úver schvaľovala, mi povedala, že to bol najlepšie napísaný biznis plán v ten rok.
Našli sme priestor na materskej škole v Dúbravke, ktorý sme prerobili a vo februári 2006 sme zorganizovali prvé kurzy. Freedu bol vlastne start-up dávno predtým, než to začalo byť populárne.
Nasledovali roky, keď sme sa učili na vlastných chybách, vracali sa zo slepých uličiek, snažili sa nájsť jednoduchší a efektívnejší štýl riadenia a smerovania Freedu. A to robíme dodnes. Najväčší úspech je, že aj po 13. rokoch sme s Miškou stále spolu, Freedu nás stále baví a už aj uživí.
Kde si sa stretla s metódou, ktorú si používala pri doučovaní tvojich študentov?
Použila som to, čo fungovalo na mňa. Najväčší „aha efekt“ a aj radosť z pochopeného bol pre mňa v momentoch, keď som na niečo prišla sama. Podľa mňa to nie je žiadna špeciálna metóda, príde mi to ako prirodzená vec. Tak prečo to nevyužiť v maximálnej miere aj pri učení?
Aký predmet si doučovala?
Mám skúsenosť hlavne s učením základoškolskej matematiky, tak viem najviac hovoriť o tom. Podľa mňa neexistuje niečo ako nadanie na základoškolskú matematiku.
Myslím si, že každé dieťa je schopné naučiť sa základoškolskú matematiku a ak má niekto medzery, je chyba v štýle vysvetľovania. Hovorí sa „100 ľudí, 100 chutí“ a ja hovorím, „100 detí ,100 štýlov učenia“.
Preto považujem metódu „príď na to sám“ za najefektívnejšiu. Úlohou učiteľa má byť sprevádzanie pri učení. Na takýto štýl učenia máme vytvorený priestor u nás a funguje nám to.
Čo môžu urobiť mladí učitelia, ktorí chcú učiť inak?
Prísť učiť k nám. Zakladáme si na tom, že u nás učia vysokoškoláčky a vysokoškoláci a rodičom to prezentujeme ako výhodu. Mladí ľudia majú entuziazmus, kopu čerstvých nápadov, majú bližšie k deťom ako starší učitelia a učiteľky na školách.
Dávame im priestor na realizáciu vlastných nápadov a podporujeme ich v tom, aby sa stali skôr sprievodcami ako iba jednosmernými učiteľmi. Ja odporúčam mladým učiteľkám a učiteľom, aby učili tak, ako im je to prirodzené. Na svete je už toľko metód, toľko spôsobov učenia, stačí sa inšpirovať a zostaviť si z toho vlastný štýl, ktorý bude svojím spôsobom unikátny. Potom už len v praxi pozorovať a prehodnocovať, čo funguje, čo nie, pýtať si spätnú väzbu a tešiť sa z každého „ahááá“ od seba aj od žiakov.
Ako si študentov – mladých učiteľov a učiteľky vyberáte?
Študentky a študentov hľadáme stále. Keď sa k nám niekto prihlási, pošle životopis a zavoláme ho na pohovor. Počas rozhovoru zisťujeme hlavne motiváciu a vzťah k deťom a učeniu. Skúsenosti sú pre nás druhoradé.
Na začiatku učenia vo Freedu chodia nové lektorky a lektori na hodiny k tým, čo už u nás učia dlhšie. Máme vybudovaný systém zaúčania, organizujeme rôzne miniškolenia. Naše koordinátorky kurzov sú absolventky pedagogických smerov, vedia pomôcť s rôznymi situáciami.
Prečo je vlastne doučovanie potrebné, je to problém systému? Kto sú žiaci, ktorí k vám chodia a v čom potrebujú pomôcť?
Nemyslím si, že je to problém systému. Doučovacie centrá existujú aj v krajinách s vyspelejším školským systémom ako u nás. Doučovanie vnímame ako pomoc s učením a tú môžu v rôznych obdobiach potrebovať všetci. Chodia k nám deti s poruchami učenia, ale aj samí jednotkári.
Niektorí potrebujú dobehnúť zameškané učivo, iní chcú jednoducho vedieť viac, ako im ponúka škola. Pripravujeme aj na rôzne prijímačky. V týchto kurzoch sa deti nielen pripravia na testy, ale si aj zopakujú učivo z predchádzajúcich ročníkov a často pochopia veci, ktoré im doteraz neboli jasné, a učivá, v ktorých mali medzery.
Čo by si zmenila v aktuálnom školskom systéme?
V prvom rade by som ho spravila aktuálnym. Teda takým, aby reflektoval dobu, v ktorej žijú dnešné deti. V druhom rade, aby sa stal primeraným veku. To znamená, aby nenútil sedem-osemročné deti sedieť v laviciach päťkrát po 45 minút a každých 45 minút sa sústrediť na iný predmet.
Učiť prvostupniarsku matematiku sa dá aj na telesnej výchove alebo výtvarnej. Slovenčina, angličtina, dejepis sa tiež dajú zahrnúť do hravejších predmetov. Takto „vyhrané“ deti už samé ocenia dospelejší prístup na druhom stupni, chcú sedieť v laviciach a učiť sa systematickejšie, po predmetoch. Toto je len jeden z možných prístupov. V skratke, vzdelávací systém by mal byť podľa mňa primeraný veku a dobe, v ktorej deti žijú.
Tým, že je na Slovensku takýchto škôl veľmi málo, sú zväčša súkromné a dopyt od rodičov je obrovský, tak sa prirodzene deje to, že sa na tieto školy dostanú žiaci z vyšších finančných a intelektuálnych vrstiev. Samotné školy si musia vyberať a robiť veľký filter. Uprednostňujú podobné skupiny ľudí, deti na odporúčanie rodičov, ktorých deti už na danú školu chodia.
Podľa mňa je to ok, v každej spoločnosti sú rôzne vrstvy ľudí a tie vyžadujú prislúchajúce vzdelanie. Čo už ale nie je ok, je ten obrovský neuspokojený dopyt od väčšiny rodičov po kvalitnom vzdelávaní.
Aký typ škôl tu podľa tvojho názoru chýba, kde je „diera“ na trhu?
Ak by v tento moment vzniklo len v Bratislave ďalších 10 základných škôl, ktoré by učili inak, tak by boli plne obsadené. Ideálne by bolo, keby nemuseli vznikať nové školy, ale aby sa tie súčasné, štátne školy transformovali. Aby sa „učiť inak“ na školách stalo mainstreamom. Podľa mňa tu nechýba žiadny ďalší typ škôl, chýba tu ucelený moderný vzdelávací systém.
Prečo sa tieto školy neotvárajú? Kde je problém, keď dopyt je, ako vravíš, veľký?
To je dobrá otázka, ktorú by mali zodpovedať kompetentní politici. Prečo musia ľudia, ktorí chcú posúvať úroveň vzdelávania slovenských detí, zakladať alternatívne školy, ktoré nemajú šancu splniť zastarané kritériá na zaradenie do siete škôl?
Prečo sa potrebujú rodičia intenzívne venovať prijatiu prváčika na jednu z mála „iných“ škôl a potom ich do tej školy prevážať cez celé mesto, keď majú priamo pod domom základnú školu?
Ak by bola na každom sídlisku štandardná základná škola, ktorá by ponúkala adekvátne kvalitné vzdelanie, všetkým by sa žilo ľahšie.
Na lokálnej úrovni existuje množstvo skvelých iniciatív, je tu množstvo odborníčok a odborníkov, ktorí vedia, ako vzdelávanie uchopiť tak, aby sa zmodernizoval systém, skvalitnili školy. Problém s neuspokojeným dopytom rodičov po kvalitných školách by sa mal už konečne stať prioritným problémom politikov.
Aké sú potreby detí dnes a aké boli pred 13. rokmi, keď ste začínali?
Principiálne rovnaké. Aj dnešné deti potrebujú mať kamošov, v škole sa čo najmenej nudiť, po škole sa zabávať, potrebujú prirodzené autority a vedieť, že na ich názore záleží.
Rozdiel dnes vidím v nástrojoch, ktorými sú tieto základné detské potreby uspokojované. Myslím hlavne na technológie a sociálne siete. Deti majú v rukách oveľa viac možností, ako robiť to, čo ich baví. Môžu to robiť nielen v offline svete, ale už aj online.
V tomto vidím veľkú výhodu, stačí vedieť, ako s takouto možnosťou pracovať. Samozrejme, používanie technológií a pôsobenie na sociálnych sieťach má veľa negatívnych dôsledkov. Ale tak, ako nás učili, že si nemáme brať „cukrík“ od divného uja pred školou, že drogy sú škodlivé, tak môžeme teraz my deti upozorňovať na negatívne dôsledky používania sociálnych sieti.
Zároveň ale môžeme spolu s deťmi objavovať všetky tie pozitíva, ktoré nám súčasný technologický vývoj ponúka. Myslím si, že toto je cesta, ako budovať prirodzený vzťah s dnešnými deťmi a keď bude potrebné, vieme adekvátne zareagovať na ich potreby.
U nás vo Freedu učí veľa študentiek a študentov pedagogických smerov. Za tie roky výrazné zmeny nevidím. Stále vieme nájsť takých, ktorí chcú mať zmysluplnú brigádu, popri škole naberať skúsenosti do praxe a po skončení výšky chcú ísť učiť.
Žiaľ, nevidím veľké zmeny na fakultách, ktoré majú pripravovať budúce učiteľky a učiteľov. Stále je štúdium pedagogických smerov považované za niečo menejcenné s minimálnou spoločenskou podporou oproti iným odborom.
Kto sú teda budúci učitelia? Akí sú?
Stretávam sa s množstvom šikovných, zanietených študentiek a študentov, ktorí keď končia školu, sú pred vážnym rozhodnutím. Žiaden iný absolvent sa nemusí takto radikálne rozhodovať medzi tým, čo chce robiť a tým, čo ho aj reálne uživí.
V lepšom prípade sa stáva, že odídu učiť do svojho rodného mesta, kde sú náklady na život výrazne nižšie ako v Bratislave. V horšom prípade sadnú za počítač niekde v korporáte a učiteľský talent využijú maximálne pri zaúčaní nového kolegu.
Trúfla by si si na otvorenie vlastnej školy? Čo je na to potrebné?
Trúfla. Mám jasnú predstavu, ako by taká škola mala vyzerať, aby v nej boli spokojní učitelia aj deti. Samozrejme, financie a priestor sú ďalšia vec. No a v neposlednom rade je potrebný politický systém, ktorý praje a podporuje vznik nových škôl a modernizáciu tých existujúcich.