Niektoré deti radšej neodpovedia vôbec, len aby nepovedali niečo nesprávne. Iné sa po jednej zlej známke presvedčia, že „na to nemajú“, alebo sa vzdajú pri prvom neúspechu. Strach z chýb pritom nie je znakom lenivosti ani nedostatku schopností. Často vzniká z tlaku na výkon, obavy zo sklamania či z túžby byť dokonalý. Dobrou správou je, že rodičia môžu urobiť veľa pre to, aby dieťa chyby nevnímalo ako zlyhanie, ale ako prirodzenú súčasť učenia.
Chyba nie je problém. Strach z nej áno.
Predstavte si dve deti, ktoré dostanú rovnakú matematickú úlohu. Prvé sa pustí do riešenia. Urobí chybu, opraví ju a skúša ďalej. Druhé sa na papier len pozerá. Bojí sa začať, pretože čo ak odpovie zle?
Na prvý pohľad môže pôsobiť istejšie to druhé – veď neurobilo žiadnu chybu. V skutočnosti sa však neposunulo ani o krok.
Učenie totiž nie je o tom, aby sme sa nikdy nepomýlili. Je o tom, aby sme mali odvahu skúšať nové veci, hľadať riešenia a učiť sa z toho, čo sa nepodarilo. Chyba nie je opakom učenia. Je jeho prirodzenou súčasťou.
Prečo sa niektoré deti boja chýb viac než iné?
Každé dieťa je iné. Niektoré nad nesprávnou odpoveďou len mávne rukou, iné ju prežíva celé hodiny.
Za strachom z chýb môže byť viacero dôvodov.
Túžba nesklamať
Mnohé deti chcú rodičom urobiť radosť. Ak majú pocit, že ich úspechy sú veľmi dôležité, môžu začať veriť, že chyba znamená sklamanie.
Strach z hodnotenia
V škole nie je chyba len informáciou. Často ju sprevádza známka, porovnanie so spolužiakmi alebo nepríjemný pocit pred celou triedou.
Perfekcionizmus
Niektoré deti si nastavujú veľmi vysoké nároky. Ak niečo neurobia dokonale, majú pocit, že sa im to vôbec nepodarilo.
Minulé skúsenosti
Stačí niekoľko negatívnych zážitkov – výsmech, prísna kritika alebo opakované neúspechy – a dieťa si môže vytvoriť presvedčenie, že je lepšie neskúšať, ako sa pomýliť.
Niektoré deti totiž nevnímajú chybu ako informáciu. Vnímajú ju ako dôkaz, že nie sú dosť šikovné.
Strach z chyby nevyzerá vždy rovnako
Dieťa vám pravdepodobne nepovie:
“Bojím sa, že zlyhám.”
Namiesto toho môžete počuť:
- „Ja to neviem.“
- „Nechce sa mi.“
- „Nebudem to robiť.“
- „Aj tak to pokazím.“
Alebo si všimnete, že odkladá učenie, vzdáva sa pri prvej ťažšej úlohe, rozplače sa pri zlej známke, hnevá sa alebo reaguje podráždene, odmieta odpovedať, hoci odpoveď pozná.
Takéto správanie často nepoukazuje na lenivosť. Môže byť znakom neistoty a strachu z neúspechu.
Čo môžu urobiť rodičia?
Dobrou správou je, že postoj k chybám sa dá meniť. Veľký vplyv naň má prostredie, v ktorom dieťa vyrastá.
Reagujte pokojne
Ak sa dieťa pomýli, skúste namiesto kritiky prejaviť zvedavosť.
Namiesto:
„To si zase pokazil.“
skúste povedať:
„Poďme spolu zistiť, kde sa to pokazilo.“
Takýto prístup dieťa učí, že chyba nie je koniec, ale príležitosť niečo pochopiť.
Oceňujte snahu, nielen výsledok
Samozrejme, dobrá známka poteší. Nemala by však byť jediným dôvodom na pochvalu.
Dieťa potrebuje počuť aj to, že oceňujete odvahu skúsiť odpovedať, vytrvalosť pri náročnej úlohe, ochotu opraviť vlastnú chybu, snahu nevzdať sa.
Tak sa učí, že hodnotu nemá len výsledok, ale aj cesta k nemu.
Ukážte, že chyby robia aj dospelí
Deti často nadobúdajú pocit, že dospelí sa nikdy nemýlia.
Nebojte sa priznať vlastnú chybu.
Môžete povedať napríklad:
“Pomýlil som sa. Nabudúce to urobím inak.”
Takéto jednoduché situácie dieťaťu ukazujú, že chyba nie je hanba, ale bežná súčasť života.
Najväčším nepriateľom učenia nie je chyba, ale strach
Dieťa, ktoré sa bojí urobiť chybu, často prestane skúšať nové veci. Radšej zostane pri tom, čo už ovláda. Nehlási sa. Nepýta sa. Neriskuje. Lenže práve vtedy sa prestáva učiť.
Skutočný pokrok totiž vzniká vtedy, keď dieťa vystúpi zo svojej komfortnej zóny. Keď skúša, objavuje a nie vždy uspeje na prvýkrát.
Práve tieto chvíle formujú jeho odolnosť, vytrvalosť aj sebavedomie.
Štyri myšlienky, ktoré sa oplatí zapamätať
✔ Chyba nie je dôkaz neschopnosti.
✔ Chyba je prirodzenou súčasťou učenia.
✔ Sebavedomie nerastie z dokonalosti, ale zo skúseností.
✔ Dieťa, ktoré sa nebojí skúšať, sa učí oveľa viac než dieťa, ktoré sa bojí pomýliť.
A na záver...
Každý rodič chce, aby jeho dieťa uspelo. Niekedy však zabúdame, že cesta k úspechu nevedie cez bezchybnosť, ale cez odvahu skúšať znova.
Deti nepotrebujú vyrastať v presvedčení, že nesmú robiť chyby. Potrebujú vedieť, že aj keď sa pomýlia, stále sú prijaté, podporované a schopné napredovať.
Pretože práve v prostredí, kde chyba nie je strašiakom, ale súčasťou učenia, rastie nielen vedomosť, ale aj sebavedomie, odolnosť a radosť z objavovania. A to sú zručnosti, ktoré budú deťom pomáhať celý život.
