Škola prináša deťom nové vedomosti, vzťahy aj výzvy. Kedy ich zdravá náročnosť motivuje a kedy sa mení na tlak, ktorý môže škodiť? Pozrime sa na signály preťaženia aj na to, ako môžu rodičia, učitelia a lektori vytvárať prostredie, v ktorom sa deti neboja robiť chyby.
Škola je prirodzenou súčasťou detstva a dospievania. Deti sa v nej učia nové veci, získavajú vedomosti, vytvárajú si vzťahy a postupne objavujú, v čom sú dobré. Zároveň sa však môžu stretávať s tlakom, očakávaniami, porovnávaním či strachom zo zlyhania.
Mať dobré známky, stíhať všetky povinnosti, pripravovať sa na písomky, nezabúdať na úlohy a zároveň zvládať kamarátstva, krúžky či rodinný život nie je vždy jednoduché. To, čo dospelému môže pripadať ako „bežný školský deň“, môže byť pre dieťa niekedy poriadna záťaž.
Kde teda končí zdravý tlak, ktorý dieťa motivuje, a kde sa začína tlak, ktorý mu skôr ubližuje?
Keď sa snaha začne meniť na tlak
Určitá miera náročnosti je pre deti prirodzená a dokonca potrebná. Dieťa nemusí vždy dostať jednotku, vyhrať súťaž alebo zvládnuť všetko na prvýkrát. Práve prekonávanie prekážok mu pomáha budovať vytrvalosť, samostatnosť a sebadôveru.
Problém nastáva vtedy, keď sa zo snahy stane neustály tlak na výkon.
Dieťa môže začať mať pocit, že jeho hodnota závisí od výsledkov. Že musí mať dobré známky, pretože inak sklame rodičov. Že nesmie urobiť chybu. Že ostatní sú lepší. Alebo že aj keď sa veľmi snaží, stále to nie je dosť.
Takýto tlak nemusí byť vždy vyslovený nahlas. Niekedy ho dieťa cíti aj z prostredia, v ktorom sa neustále porovnáva, hodnotí a očakáva sa od neho čo najlepší výkon.
Keď je dieťa unavené zo školy
Nie každá únava znamená problém. Po náročnom dni môže byť dieťa unavené, podráždené alebo jednoducho potrebovať chvíľu pokoja.
Pozornosť si však zaslúži dlhodobejšia zmena.
Dieťa, ktoré bolo predtým zvedavé a aktívne, môže zrazu strácať záujem o veci, ktoré ho predtým bavili. Môže sa mu nechcieť do školy, môže mať strach z písomiek alebo skúšania, byť výrazne podráždené, uzatvárať sa do seba alebo hovoriť, že nič nevie a nič nezvládne.
Niekedy sa psychická záťaž prejaví aj fyzicky – napríklad problémami so spánkom, bolesťami hlavy či brucha alebo výraznou únavou.
Preto je dôležité nevnímať každú zmenu správania ako lenivosť alebo neochotu. Za vetou „Nechce sa mi učiť.“ môže byť niekedy úplne iný problém:
„Bojím sa, že to nezvládnem.“
Motivácia nie je „musíš“
Slovo motivácia sa často spája s výkonom.
Musíš sa viac snažiť.
Musíš sa zlepšiť.
Musíš dostať lepšiu známku.
Skutočná motivácia však nevzniká iba z tlaku.
Rozdiel môže byť aj v jednej vete.
„Toto musíš zvládnuť, inak si sklamanie.“
alebo:
„Toto je náročné, ale môžeme to skúsiť spolu.“
V oboch prípadoch chceme od dieťaťa, aby sa posunulo. Rozdiel je v tom, aký pocit mu pri tom vytvoríme.
Dieťa potrebuje vedieť, že náročná úloha neznamená, že je neschopné. Že chyba neznamená zlyhanie. A že požiadať o pomoc nie je slabosť.
Dieťa nie je jeho známka
Jedna z najdôležitejších vecí, ktorú môžeme deťom pripomínať, je, že známka nehovorí všetko o ich schopnostiach.
Jednotka neznamená, že je dieťa múdrejšie ako jeho spolužiak či spolužiačka so štvorkou. Rovnako štvorka neznamená, že je dieťa lenivé alebo hlúpe.
Známka je výsledok konkrétnej úlohy v konkrétnom čase. Nehovorí nám, ako dieťa premýšľa, ako sa dokáže vyrovnať s problémom, ako spolupracuje, ako sa snaží alebo čo všetko už zvládlo.
Ak dieťa začne svoju hodnotu spájať výlučne so známkami, každé zlyhanie môže vnímať ako osobné zlyhanie. A práve tu môže byť hranica medzi zdravou motiváciou a nezdravým tlakom.
Čo môžu urobiť rodičia?
Rodičia nemusia mať vždy riešenie každého problému. Niekedy je najdôležitejšie jednoducho počúvať.
Namiesto okamžitého:
„Tak sa viac uč!“
môže pomôcť otázka:
„Čo bolo dnes v škole najťažšie?“
Alebo:
„Je niečo, čoho sa teraz v škole obávaš?“
Dôležité je tiež nesústrediť sa iba na výsledok.
Namiesto otázky „Akú si dostal/a známku?“ sa môžeme opýtať:
- „Čo ste dnes robili?“
- „Čo ťa dnes bavilo?“
- „Čo ti dnes nešlo?“
- „Na čo si bol/a dnes hrdý/á?“
Tak dieťa postupne zisťuje, že rodiča nezaujíma iba výsledok, ale aj jeho prežívanie.
Veľmi dôležité je tiež neporovnávať dieťa s ostatnými. Každé dieťa má iné tempo, silné stránky aj oblasti, v ktorých potrebuje viac času.
Namiesto:
„Pozri, ako to zvládol spolužiak.“
môže byť oveľa užitočnejšie:
„Pozrime sa, čo sa podarilo tebe oproti minulému týždňu.“
A čo môžu urobiť učitelia a lektori?
Aj prostredie, v ktorom sa dieťa učí, môže výrazne ovplyvniť jeho vzťah k učeniu.
Dieťa potrebuje cítiť, že môže položiť otázku bez toho, aby sa za ňu cítilo trápne. Že môže povedať „neviem“. Že môže urobiť chybu a skúsiť to znova.
Bezpečné prostredie môže byť často dôležitejšie než množstvo učiva, ktoré sa za hodinu stihne prebrať.
Pri práci s deťmi sa preto oplatí oceňovať nielen správny výsledok, ale aj spôsob, akým k nemu dieťa dospelo.
Napríklad:
„Páči sa mi, ako si nad tým premýšľal/a.“
„Skúsme sa na to pozrieť ešte inak.“
„Nevadí, že to teraz nevyšlo. Čo by sme mohli skúsiť nabudúce?“
Takéto reakcie deti učia, že učenie nie je súťaž o bezchybnosť. Je to proces.
Tlak verzus výzva
Na prvý pohľad môže byť medzi tlakom a výzvou veľmi tenká hranica. V skutočnosti však dieťa cíti veľký rozdiel.
Tlak hovorí:
„Musíš to zvládnuť.“
Výzva hovorí:
„Poďme zistiť, či to dokážeš.“
Tlak hovorí:
„Nesmieš urobiť chybu.“
Výzva hovorí:
„Ak sa pomýliš, skúsime to znova.“
Tlak hovorí:
„Ostatní sú lepší.“
Výzva hovorí:
„Pozrime sa, kam sa môžeš posunúť ty.“
Cieľom teda nie je odstrániť z detského života všetky náročné situácie. Práve naopak. Deti potrebujú zažívať výzvy a postupne sa učiť zvládať aj neúspech.
Potrebujú však vedieť, že ich hodnota nezávisí od toho, či výzvu zvládnu na prvýkrát.
Keď už dieťa potrebuje viac než len povzbudenie
Niekedy nestačí povedať „neboj sa“ alebo „bude to dobré“.
Ak si všímame dlhodobé a výrazné zmeny v nálade, správaní, spánku, chuti do jedla, školskom fungovaní alebo vzťahoch, je dobré situáciu nepodceňovať.
Rozhovor s rodičom, školským psychológom/psychologičkou, pediatrom/ pediatričkou alebo iným kvalifikovaným odborníkom či odborníčkou môže pomôcť zistiť, čo sa za problémom skutočne skrýva.
Požiadať o pomoc neznamená, že sme niečo nezvládli. Znamená to, že sme si všimli, že dieťa potrebuje podporu.
Dieťa nepotrebuje byť dokonalé
Deti nepotrebujú dokonalých rodičov, dokonalých lektorov či lektorky ani dokonalé známky. Potrebujú dospelých, pri ktorých môžu byť samy sebou.
Potrebujú vedieť, že môžu povedať „neviem“, položiť otázku, pomýliť sa, začať odznova a niekedy jednoducho povedať, že toho majú veľa.
Mentálne zdravie detí preto nie je oddelenou témou od vzdelávania. Je jeho prirodzenou súčasťou.
Pretože dieťa, ktoré sa cíti bezpečne, sa môže pýtať. Dieťa, ktoré sa môže pýtať, sa môže učiť. A dieťa, ktoré sa nebojí chyby, má oveľa väčšiu šancu skúšať nové veci, premýšľať samostatne a postupne objavovať, čo všetko dokáže.
A možno práve v tom je rozdiel medzi dieťaťom, ktoré sa učí preto, že musí, a dieťaťom, ktoré sa postupne učí preto, že chce.
