Čo keby hodina literatúry nezačala vetou „Dnes budeme čítať Frankensteina“, ale záhadou, ktorú treba vyriešiť? AI môže učiteľom pomôcť vytvoriť takéto situácie oveľa jednoduchšie – a žiakom ponúknuť viac priestoru na objavovanie, rozhodovanie a vlastnú aktivitu. Nie preto, aby bolo učenie iba zábavnejšie, ale aby sa doň deti skutočne zapojili.
„Dnes budeme čítať Frankensteina.“
Pre mnohé deti to nemusí byť práve veta, na ktorú čakali celý týždeň.
Možno skôr začnú premýšľať, koľko strán má kniha a či z nej bude písomka.
Brazílska učiteľka Emily Fidelis však na medzinárodnom Back to School AI Summite 2026 ukázala, že aj začiatok hodiny môže vyzerať úplne inak.
Jej žiaci a žiačky nedostali knihu ani klasický pracovný list.
Dostali vyšetrovací spis.
Kto to urobil?
Na stole boli listy, výskumné poznámky, laboratórne správy a ďalšie dokumenty. Žiaci a žiačky ešte nepoznali príbeh Frankensteina. Vedeli iba to, čo sa dalo vyčítať zo spisu.
Ich úlohou bolo zistiť:
Čo sa vlastne stalo?
Najprv si vytvorili vlastnú hypotézu. Potom začali čítať knihu a hľadať v nej dôkazy, ktoré ich pôvodnú predstavu potvrdzovali alebo vyvracali.
Na konci sa k svojej hypotéze vrátili.
Zmenili svoj názor?
A ak áno – prečo?
Materiály na túto hodinu učiteľka pripravila s pomocou AI. Nechala si vytvoriť realisticky pôsobiace dokumenty, ktoré mali v žiakoch vyvolať otázky a zvedavosť. Samotný literárny príbeh však zostal skutočný. AI vytvorila iba vstupnú situáciu, ktorá žiakov vtiahla dovnútra.
A práve v tom je podstata.
AI tu nevytvorila učenie. Vytvorila podmienky, v ktorých sa žiaci chceli učiť.
Keď chceme vedieť, čo bude ďalej
Na tejto aktivite je zaujímavá jedna obyčajná ľudská vlastnosť: zvedavosť.
Keď vieme všetko, nemáme veľký dôvod pokračovať.
Keď však vieme trochu – a zároveň cítime, že nám niečo chýba – chceme zistiť viac.
Presne s touto medzerou medzi tým, čo vieme a čo ešte nevieme, pracovala Emily Fidelis.
Žiaci mali otázku, na ktorú nepoznali odpoveď. A aby ju zistili, museli čítať.
Nie preto, že im niekto povedal:
„Prečítajte si kapitoly 1 až 5.“
Ale preto, že chceli zistiť, či mali pravdu.
To je veľký rozdiel.
Rovnaké učivo, iný zážitok
Na škole sa, samozrejme, stále musíme učiť fakty, pojmy, pravidlá, čítať knihy či riešiť príklady.
AI tieto základné veci nemení.
Môže však zmeniť cestu, ktorou sa k nim žiak/žiačka dostane.
Z obyčajného textu môže vzniknúť záhada.
Z obrázka interaktívne prostredie.
Z historickej témy vyšetrovanie.
Z prírodovedy pátranie po príčine problému.
A z opakovania učiva napríklad hra, v ktorej žiak/žiačka potrebuje rozhodnúť, čo bude nasledovať.
Podobné využitie ukazuje aj ThingLink. Umožňuje vytvárať interaktívne 360° prostredia, v ktorých žiaci postupne objavujú informácie, videá či úlohy. Na summite zazneli príklady využitia pri virtuálnych prehliadkach aj odbornom vzdelávaní.
Dôležité pritom je, že interaktivita nemusí znamenať obrazovku plnú efektov.
Ide skôr o otázku:
Má žiak/žiačka dôvod niečo urobiť?
Keď sa žiak/žiačka stane súčasťou hodiny
Jedným z problémov klasického vyučovania môže byť, že všetci žiaci robia v rovnakom čase to isté.
Učiteľ vysvetľuje.
Žiaci počúvajú.
Potom dostanú úlohu.
Niektorí sa zapoja okamžite. Iní čakajú, čo povie niekto ďalší.
AI môže pomôcť vytvárať aktivity, v ktorých má každý žiak/každá žiačka nejakú úlohu, rozhodnutie alebo stopu, s ktorou musí pracovať.
Môže napríklad dostať inú informáciu než spolužiak/spolužiačka a až spoločnou diskusiou si vytvoria celý obraz.
Môže skúsiť vyriešiť problém a následne porovnať svoje riešenie s AI.
Môže vytvoriť vlastnú virtuálnu prehliadku.
Alebo môže pracovať s príbehom, ktorý sa postupne mení podľa jeho rozhodnutí.
V takom prípade už žiak/žiačka nie je iba človekom, ktorý čaká na ďalšiu inštrukciu.
Je súčasťou toho, čo sa na hodine deje.
AI nemusí byť ani v rukách žiaka/žiačky
Možno trochu prekvapivé je, že na vytvorenie zaujímavej hodiny nemusí mať AI v rukách samotný žiak/samotná žiačka.
Často môže pracovať iba na pozadí.
Učiteľ môže pomocou nej pripraviť materiály, ktoré by mu inak zabrali hodiny práce – napríklad rôzne scenáre, obrázky, otázky, príbehové situácie alebo podklady pre aktivitu.
Potom môže počítač pokojne zavrieť.
Žiaci už pracujú medzi sebou, s knihou, papierom, predmetmi alebo učiteľom.
Aj pri ThingLink Louise Jones na summite zdôrazňovala, že immersive learning nemusí znamenať headset ani neustálu prítomnosť technológie. Technológia môže byť iba prostriedkom, ktorý vytvorí skúsenosť.
A to je dôležité aj pre rodičov.
Ak dieťa povie, že na hodine používali AI, nemusí to znamenať, že celých 45 minút sedelo a rozprávalo sa s chatbotom.
AI mohla byť úplne v pozadí.
Učiteľ ako architekt učenia
Na druhý deň summitu zaznela zaujímavá myšlienka: učiteľ sa vďaka AI môže čoraz viac stávať „architektom učenia“.
Nie človekom, ktorý iba odovzdáva obsah, ale tým, kto premýšľa nad tým, ako vytvoriť podmienky, v ktorých sa žiaci skutočne učia.
Učitelia tak môžu experimentovať s novými podobami aktivít a hodnotenia, pričom stále zostáva v centre to, čo sa majú žiaci naučiť.
AI môže niektoré časti tejto práce výrazne urýchliť.
Ale nápad na dobrú otázku, rozhodnutie, čo má byť cieľom hodiny, a poznanie konkrétnych žiakov stále zostáva na učiteľovi/učiteľke.
Čo sa stane, keď deti chcú vedieť viac?
Možno najväčšia hodnota takýchto aktivít nie je v tom, že sú „cool“.
Je v tom, že menia postoj žiaka/žiačky k učeniu.
Namiesto:
„Musím si to prečítať.“
vznikne:
„Chcem zistiť, či mám pravdu.“
Namiesto:
„Musím vyplniť pracovný list.“
vznikne:
„Čo by som urobil/a na jeho/jej mieste?“
Namiesto:
„Učiteľ nám ukáže, ako to funguje.“
vznikne:
„Poďme to skúsiť.“
A práve takáto zvedavosť môže byť silným motorom učenia.
Nie každá hodina musí byť zážitková
Samozrejme, neznamená to, že každá vyučovacia hodina musí vyzerať ako úniková hra.
Ani to, že obyčajné vysvetlenie učiva je zrazu zlé.
Niektoré veci sa potrebujeme jednoducho naučiť, precvičiť a zopakovať.
Pointou je skôr mať viac možností.
Keď učiteľ potrebuje žiakov vtiahnuť do témy, môže vytvoriť záhadu.
Keď potrebuje ukázať miesto alebo situáciu, kam sa trieda nemôže dostať, môže vytvoriť virtuálne prostredie.
Keď chce žiakov nechať experimentovať, môže im pripraviť simuláciu.
A keď potrebuje materiál rýchlo prispôsobiť konkrétnej triede, môže mu pomôcť AI.
Technológia tak nemusí byť cieľom hodiny.
Môže byť jej kulisou.
A možno sa oplatí začať jednou otázkou
Keď sa nabudúce vaše dieťa vráti zo školy a povie:
„Dnes sme robili niečo úplne iné,“
možno sa ho skúste opýtať:
„A čo si pri tom zistil/a?“
Nie:
„Používali ste AI?“
Pretože práve výsledok učenia je dôležitejší než technológia, ktorá bola pri tom použitá.
AI môže pomôcť vytvoriť hodinu, na ktorú si žiak/žiačka spomenie.
Ale to najdôležitejšie sa stane až vtedy, keď sa zapojí, začne objavovať, rozhodovať a premýšľať sám/sama.
A možno potom Frankenstein nebude len ďalšia povinná kniha.
Možno bude záhadou, ktorú si bude chcieť vyriešiť.
