Niekedy výsledky v škole neukazujú všetko, čo dieťa skutočne dokáže. Za slabším výkonom môže byť stres, neistota či strach z chyby. Príbeh ôsmaka Miška ukazuje, čo sa môže zmeniť, keď dieťa dostane priestor premýšľať, pýtať sa a učiť sa bez zbytočného tlaku.
Pri práci s deťmi a mladými ľuďmi sa vo Freedu niekedy stretávame so žiakmi, pri ktorých školské výsledky na prvý pohľad neodrážajú ich skutočné schopnosti. Známky, tempo práce či počet chýb môžu vytvárať obraz žiaka, ktorý nezodpovedá tomu, čoho je v skutočnosti schopný. O to dôležitejšie je všímať si nielen výsledok, ale aj okolnosti, za ktorých k nemu dieťa dospieva.
S podobnou situáciou som sa stretla pri práci s ôsmakom, ktorého budem v tomto článku označovať ako Miško. Ako lektorka vo Freedu som ho pripravovala zo slovenského jazyka a matematiky. Mal diagnostikovanú dyslexiu a dysgrafiu, no práve tieto diagnózy pre mňa postupne prestali byť tým najdôležitejším, čo som na jeho učení vnímala.
Miško bol na hodinách pokojný a veľmi vnímavý. Na prvý pohľad nepôsobil ako žiak, ktorý by mal výraznejšie problémy s porozumením učivu. Práve naopak. Postupne som si začala všímať jeho výrazné analytické myslenie. Dokázal hľadať súvislosti, premýšľať nad problémom z viacerých strán a prichádzať k riešeniam, ktoré neboli vždy tými najjednoduchšími, ale často boli veľmi premyslené.
Napriek tomu jeho školské výsledky nezodpovedali tomu, čo som počas spoločných hodín pozorovala.
Dôvodom nebolo iba samotné učivo.
Keď sa zo strachu stane prekážka
V škole bol Miško vystavený pomerne silnému tlaku zo strany vyučujúcej. Prísny prístup a atmosféra, v ktorej sa pri práci necítil dostatočne bezpečne, sa postupne začali odrážať na jeho prístupe k učeniu. To, čo by za iných okolností možno dokázal zvládnuť, bolo sprevádzané stresom, neistotou a obavou z chyby.
Tieto pocity sa následne premietali aj do jeho školských výsledkov. Práve vtedy som si začala uvedomovať, že pri vzdelávaní nie je vždy rozhodujúce iba to, čo dieťa učíme, ale aj to, v akom prostredí sa učí.
Na našich hodinách sme preto postupne vytvorili trochu iný spôsob spolupráce. Nesnažila som sa vytvoriť klasický vzťah „lektorka – žiak“, v ktorom lektor zadáva úlohy a žiak ich musí splniť. Naopak, snažila som sa, aby sme pri riešení úloh fungovali ako partneri.
Neznamenalo to, že by sme upustili od pravidiel alebo nárokov. Znamenalo to predovšetkým odstránenie zbytočného tlaku. Miško nemal pocit, že každá chyba je zlyhaním a že jeho výkon bude okamžite hodnotený. Mohol premýšľať, pýtať sa, skúšať rôzne postupy a niekedy sa aj pomýliť. A práve v takomto prostredí sa začali naplno ukazovať jeho schopnosti.
„Všetko. Hovoríme o tom inak.“
Jeden moment si z našich hodín pamätám dodnes.
Sedeli sme spolu na hodine slovenského jazyka a preberali učivo, ktoré Miško zjavne chápal. Všímala som si, že reaguje, zapája sa a nemá problém sledovať naše vysvetľovanie. V určitom momente som sa naňho pozrela a spontánne sa opýtala:
„Miško, čo robíme inak ako v škole?“
Usmial sa a odpovedal:
„Všetko.“
Prekvapilo ma to, a tak som sa spýtala, čo tým myslí.
Jeho odpoveď bola jednoduchá:
„Aj keď hovoríme o tom istom, hovoríme o tom inak. A hlavne sa nebojím nič spýtať ani povedať.“
Táto krátka veta mi v podstate vysvetlila podstatnú časť toho, čo som počas našich spoločných hodín pozorovala. Nezmenili sme slovenský jazyk. Nezmenili sme učivo, ktoré mal zvládnuť. Nezmenili sme ani očakávania, že sa má učiť a napredovať.
Zmenili sme však podmienky, v ktorých sa mohol učiť.
Miško dostal priestor hovoriť vlastnými slovami. Mohol sa spýtať aj na vec, ktorá by sa niekomu mohla zdať samozrejmá. Mohol povedať, že niečomu nerozumie. Mohol navrhnúť vlastný postup. A predovšetkým – nemusel pred každou odpoveďou premýšľať nad tým, či je jeho odpoveď „správna“ aj z pohľadu človeka, ktorý ju počúva.
Keď sa zmení vzťah k učeniu
Táto skúsenosť mi ukázala, že niekedy môže byť hranica medzi „dieťa to nevie“ a „dieťa sa bojí ukázať, čo vie“ prekvapivo tenká.
Miško sa postupne začal na učivo pozerať inak. Dokázal oddeliť stres spojený s konkrétnou situáciou v škole od samotného učiva. To bolo dôležité najmä preto, že negatívna skúsenosť s vyučovaním konkrétneho predmetu sa nemusela automaticky prenášať na jeho schopnosť predmetu porozumieť.
Postupne sa zlepšili aj jeho známky v škole. Ešte dôležitejšie než samotné známky však bolo, že získaval väčšiu istotu vo vlastné schopnosti.
Na hodinách už nešlo iba o to, aby správne vyriešil príklad alebo odpovedal na otázku. Učil sa zároveň dôverovať vlastnému premýšľaniu.
A práve to považujem za jeden z najvýznamnejších výsledkov našej spolupráce.
Čo ma Miško naučil ako lektorku
Táto skúsenosť ma naučila, že individuálny prístup neznamená znižovať nároky na žiaka. Znamená hľadať spôsob, akým môže svoje schopnosti reálne využiť.
Miško nepotreboval, aby sme mu učivo zjednodušili. Potreboval, aby mal odvahu s ním pracovať.
Potreboval vedieť, že otázka nie je prejavom nevedomosti. Že chyba nie je dôvodom na zosmiešnenie. Že premýšľať inak nie je problém. A že jeho hodnota ako žiaka nezávisí od jednej nesprávnej odpovede.
Práve vďaka tomu som mala možnosť vidieť jeho analytické myslenie a schopnosti, ktoré by pri inom prístupe možno zostali čiastočne skryté.
Táto skúsenosť ma zároveň naučila pozerať sa na školský výkon trochu inak. Ak dieťa dosahuje slabšie výsledky, nemusí to automaticky znamenať, že učivu nerozumie alebo nemá dostatočné schopnosti. Za výsledkom môže byť mnoho ďalších faktorov – neistota, stres, strach z chyby, spôsob komunikácie či jednoducho pocit, že sa nemôže slobodne vyjadriť.
Je jednoduché povedať, že žiak má problém s učením. Oveľa náročnejšie je zastaviť sa a položiť si otázku, či sme mu vytvorili podmienky, v ktorých môže ukázať, čo skutočne dokáže.
Ak teda výsledky dieťaťa nie vždy zodpovedajú tomu, čo na ňom vidíme doma alebo pri spoločnom učení, možno stojí za to pozrieť sa aj na samotné podmienky, v ktorých sa učí. Niekedy totiž dieťa nepotrebuje menej nárokov. Potrebuje viac istoty, jasnosti a priestoru na vlastné premýšľanie.
Miško mi túto otázku pripomenul jednou krátkou vetou:
„Hovoríme o tom inak. A hlavne sa nebojím nič spýtať ani povedať.“
Možno práve toto je jedna z najdôležitejších vecí, ktoré môže človek sprevádzajúci dieťa pri vzdelávaní vytvoriť – pocit, že sa môže pýtať, premýšľať, mýliť sa a napriek tomu zostať prijatý a rešpektovaný.
Pretože niekedy sa zmena školského výkonu nezačína novou metódou učenia.
Začína sa dôverou.
